Kapitola 1.
1. Kapitola
Pohladila som ovečku po jeho mäkkej hlavičke. Nič a nikoho na svete nemám tak rada ako toto nežné stvorenie. Volá sa Bekky.
Sama som ju pomenovala týmto menom ešte keď som bola maličká. Dostala som ju na svoje siedme narodeniny. Práve vtedy sa stará ovca, Babs okotila a Bekky bola na svete. Bola posledným mláďatkom v roku 1978 a vlastne ani nemala prísť na svet. Bola menšia ako ostatné jahniatka, keď sa narodili. Mama jej nedávala veľkú šancu na prežitie, ale keď videla, ako prosíkam, aby som ju dostala na narodeniny a aby som sa o ňu mohla starať, nakoniec privolila.
Od tohto dňa, od piateho septembra 1978, som ju kŕmila mliečkom fľaštičkou s cumlíkom ako malé bábätko. Veľmi som si ju obľúbila, ona mňa takisto a takto sa zrodilo naše priateľstvo na život a na smrť. Je to moja najlepšia kamarátka v celej obrovskej galaxii.
Keď už sme pri priateľoch, nikdy som nijakých nemala – teda okrem Bekky. Žijeme na farme vo Florencii. Moji rodičia sú hippisáci – a ja teda tiež. To by mi vôbec nevadilo, pretože tento štýl sa mi páči. Ibaže otec riadi sektu s názvom „Božie deti“. Teda nie žeby som mala niečo proti otcovi, ale táto sekta je čisté peklo. Keď som bola ešte malá, tak som týmto veciam ešte vôbec nerozumela, a tak mi bolo úplne jedno, či v nejakej sekte som, alebo nie.
Ibaže už mám desať rokov a môj život nie je len o mojich snoch a zábave. Tieto veci ma niekedy naozaj dosť desia. Povedzme si na rovinu, koho by nedesili všelijaké krvavé rituály, ktoré sa konajú na zvieratkách? Chúďatká zvieratká! A že vraj „božie deti“! To určite.
Podľa mňa je to celé iba jedna veľká komédia. Pardon, hororová komédia. Vážne. Určite si teraz myslíte: „Preháňa!“, alebo „Klame, až sa hory zelenajú!“. Ibaže niečo vám poviem: toto je realita.
Vždy som hrozne závidela všetkým tým americkým deťom, ktoré tak často vídam v televízii vo filmoch. (Povedala som často? Tak to teda nie. Moji rodičia sú pevnými zástancami názoru, že: 1. televízia zabíja mozgové bunky, čo je vraj aj vedecky dokázané; a 2. dnešné televízne programy sú priam prepchané násilím a podobnými vecami – keďže hippíci sú deťmi lásky a kvetov, niečo takéto je úplné neprípustné – takže je super úspech, že mi maximálne raz za mesiac dovolia pozrieť si nejaký romantický film, v ktorom, samozrejme, musí dobro nakoniec zvíťaziť nad zlom. Áno, musí byť o láááááske.) Títo americkí krpci majú všetko, po čom si pípnu. Na rozdiel odo mňa.
...No, ale vráťme sa k môjmu otcovi.
Vždy som ho mala rada. Teda až na tú záležitosť s talianskou sektou „Božie deti“. Ale zároveň je aj úspešným umelcom. Maľuje naozaj nádherné obrazy a vlastne len vďaka tomuto máme aj nejaké peniaze.
Okrem toho sa pozná s rôznymi ľuďmi z ešte rôznejších časopisov. A práve vďaka tomu som sa dostala do časopisov ako Vogue, či Bambini. Teda, nechcem sa chvastať ani nič podobné, ale ľudia ma považujú za neskutočne krásnu. Áno. Mňa, Rose McGowanovú ľudia považujú za krásnu. Nebyť toho, dnes mám už nulové sebavedomie. Môj výzor je jedna z mála vecí, ktoré mám na sebe a svojom živote rada.
Do tejto kategórie patrí ešte toto:
1.moja milučká, zlatučká ovečka Bekky, ktorá je zároveň aj mojou najlepšou kamarátkou na život a na smrť;
2.príroda všade, kde sa len pozriete;
3.všetky zvieratká na farme;
4.večná harmónia, pochopenie a láska medzi všetkým živým i neživým, čo sa nachádza na našej krásnej farme (teda ak nerátame fakt, že sa tu pravidelne každý večer konajú tie otrasné zvieracie rituály. Ale čo sa toho týka, ja som si už na to zvykla. Nikdy sa na tom nezúčastňujem, hoci rodičia sú z toho dosť na nervy. Okrem toho je na to vyhradená jedna miestnosť, ktorá je asi kilometer – hodinka chôdze krásnou prírodou – odtiaľto. Štíhla som vlastne aj vďaka tomu, že tam rodičov a spol vždy odprevadím. Prejdem si teda tú trasu štyrikrát – odprevadiť rodičov a spol tam, ísť späť na farmu, ísť zase po nich a zase spolu s nimi domov.);
5.moja rodina: mama, ktorá je pôvodom Američanka + otec, pôvodom Talian + mojich sedem súrodencov (ako si môžete všimnúť, striedame sa pekne po dvoch rokoch): osemnásťročná Mary, šestnásťročný Eric, štrnásťročné dvojčatá David a Deborah (najčastejšie ju voláme Debbie), dvanásťročná Kirsten, - teraz by som mala ísť ja, desaťročná Rose, - osemročný Jason a napokon šesťročná Amy, ale tú dali rodičia na adopciu a keď mala rok (ja som mala päť rokov), tak ju adoptovali nejakí normálni Američania menom Whiteovci, a odvtedy sa volá Whiteová. (Tá sa teda má! Teda ak nerátam fakt, že nevie o tom, že je adoptovaná.)
Okrem týchto šiestich vecí mám rada aj ostatných členov sekty, ale pravdupovediac, na nich mi až tak nezáleží.
Tak, to už o mne viete v podstate všetko, nie?
Komentáre
Prehľad komentárov
Ahoj sesterka dobra webka ani tú 1.kopytolu necitam lebo viem ze je super a aj ja mam novu webku a dik ze si mi poradila www.vodnekorytnacky.estrnky.sk. A mimo len tak jako sa mas lebo moje korky su vse o nich vypisane tak klikni hore a napis www.vodnekorytnacky.estranky.sk a pozeraj moje korky a len tak ked poznas nekoho kto ma korytnacku odporuc mu tuto webku lebo sa moze zaregistrovat ale ostatne si uz pozri a odporuc ju lebo je toho este kope co ja tebe nevitarala a snad ze objavis tento ukryty komentarik ktori komentuje celi a to myslim celucicky svet. A ak mas este nejaku inu webku tak mi uz pis na moju adresu a nebudem ti ich tu vypisovat lebo by si sa nedocitala ale aj tak uz si tu gebulu zavriem a poviem čau.
super
(Miluska;, 6. 2. 2009 22:13)